Šmajstrla- pohankový mlýn

Pokračujeme stále v tradičnom lúpaní pohánky mechanickou cestou ako naši dedovia. Dnes pohánku spracováva ao mlyn sa stará piaty mlynár Pavol. V našom mlyne na Kopanej vo Frenštáte pod Radhoštěm lúpeme pohánku už od roku 1861 mechanickým spôsobom, pri ktorom nie sú znehodnocované vitamíny. Naším prianím je, aby pohánka aj naďalej prinášala ľuďom zdravie, ktoré stále zostáva tým najväčším bohatstvom každého človeka.

Zakaždým, keď si spomeniem na svojho deda Františka, vybaví sa mi obraz jedného jarného popoludnia roku 1953. Ako šesťročný chlapec som sedel na medzi a pozoroval ho: starostlivo preorával pôdu na poli, doslova sa maznal s každou hrudou hliny, vytrhával plevel . Tie odhadzoval na okraj poľa, kde potom tvorili akési hrádze. Na Valašsku im ľudia hovorievali hromadiská.
Za svoje chlapcovské zážitky, ktoré zrejme ovplyvnili celý môj život, vďačím vlastne náhode. Do prvej triedy som začal chodiť v Petroviciach pri Karvinej k pani učiteľke Olze Bělíkovej. Čoskoro som však ochorel na čierny kašľ a na odporúčanie doktora Rottaegla ma mamička odviezla k dedovi Františkovi do Frenštátu pod Radhoštěm, aby som sa, ako hovorila, nadýchal čistého vzduchu.
Vtedy v detstve som sa prvýkrát stretol s pestovaním pohánky, s jej siatím, zberom i mlátením. Dedo František mi vysvetľoval, že pohánka potrebuje čerstvo preoranú pôdu, pretože klíči skôr ako burinu. "Je veľkou chybou zorať pole na jeseň a na jar pred siatím ho iba povláčiť. Burinu má potom pred pohánkou predstih a zamorí celé pole," hovorieval. Pole pred sejbou nikdy nehnojil, aby rastliny nevyrástli zbytočne vysoké a nepoľahli. Pohánku šiel vždy tam, kde v predchádzajúcom roku boli zasadené zemiaky alebo repa. Tieto múdrosti predkov, ktoré mi starý otec František odovzdával, zostali niekde skryto uchované v mojej detskej hlave a neskôr, keď som sa rozhodol pokračovať v mlynárskej tradícii rodiny Šmajstrlov, sa mi začali vybavovať.

Jedného dňa som si obliekol mlynársku zásteru aj ja, štvrtý mlynár rodu Šmajstrlov. Otec Arnošt náhle zomrel av mlyne po ňom zostalo množstvo nevybavených zákaziek. "Musíš to, Zdeňku, dokončiť. Nikto iný tým strojom nerozumie," hovorili mi susedia a ja som sa nechal presvedčiť. Mal som za sebou štúdium na pedagogickom inštitúte a tridsať rokov učiteľskej skúsenosti v učilisku žihľavníckej automobilky Tatra.
V starej mlynici po svojom otcovi som nakoniec lúpal a mlel pohánku rok a pol. Bola to dosť dlhá doba na to, aby som sa mohol aspoň v spomienkach vrátiť na začiatok, až do svojho detstva, a znovu v duchu pozorovať deda Františka, ako na jar pred siatím pohánky preoráva pole alebo pred búrkou popoháňa koňa zapriahnuté do vozidla s nákladom pohánkových snopov. Vo chvíľach voľna som listoval v poznámkach svojho otca Arnošta. Do hrubého zošita s čiernymi doskami si zapisoval o pohánke najrôznejšie údaje. Videl som, ako si postupne začínal uvedomovať, že sa táto obilnina v budúcnosti stane vďaka svojim liečebným účinkom dôležitou potravinou v racionálnej výžive. Spoločne so synom Vladimírom, mojím starším bratom, dokonca usporiadal v Nitre konferenciu, na ktorej sa zišli pestovatelia, šľachtitelia i spracovatelia pohánky z celej republiky. Pred plnou sálou poslucháčov otec Arnošt prednášal o zvláštnej odrode pohánky nazývanej pyra, ktorá má aj v horských podmienkach dobrú úrodnosť, rovnakú veľkosť zŕn a výborné chuťové vlastnosti.
Atmosfére mlyna som po onom roku a pol podľahol a za katedru sa už nevrátil. Vedel som, že pokiaľ chcem pokračovať v mlynárskej tradícii, musím zariadenie mlynice zmodernizovať. Podobne, ako to svojho času urobil starý otec František. Na rad prišlo búranie. Z pôvodnej stavby zostali len nosné stĺpy a strecha. Potom som nechal celý mlyn vymurovať a vo vnútri obložiť keramickou dlažbou. Vymeniť bolo treba aj stroje na lúpanie pohánky, ktoré už pripomínali skôr múzejné exponáty. Nové zariadenie mi pomáhal skonštruovať spolužiak Jozef Gajdušek z Papratnej. Dodnes sa o stroje v mlynici stará ako technik. Linka, ktorú uviedol do prevádzky, spracuje tri tony pohánky za smenu. Starý otec František - blahé pamäte - dal do svojej práce všetko, a napriek tomu viac ako metrák za deň nezvládol. Inu, pokrok je pokrok. Ale určite by mi nezávidel. Skôr by mal úprimnú radosť.